Prvú zmienku o včelárení na našom území zaznamenal grécky filozof Priscus, ktorý prišiel v roku 448 s posolstvom cisára Theodósia k hunskému vodcovi Attilovi, napísal: „Z dedín nám prinášali ľudia potravu, namiesto obilia proso a namiesto vína med, tak menujú to obyvatelia týchto miest“. Priscus vtedy slovenské slovo med pogréčtil na medos.
Prvú zmienku o včelárení na našom území zaznamenal grécky filozof Priscus, ktorý prišiel v roku 448 s posolstvom cisára Theodósia k hunskému vodcovi Attilovi, napísal: „Z dedín nám prinášali ľudia potravu, namiesto obilia proso a namiesto vína med, tak menujú to obyvatelia týchto miest“. Priscus vtedy slovenské slovo med pogréčtil na medos. Zo slávneho obdobia Moravského kniežatstva za panovania Mojmíra II. pochádza arabský cestopis Kniha ciest a krajín, napísaný pred rokom 907. V časti o Slovákoch sa okrem iného uvádza: „Majú akési drevené nádoby na stojanoch, v ktorých sú vyvŕtané otvory pre včely a ich med, a tieto drevené nádoby nazývajú ulidž … Nápoje si zhotovujú z medu … majú mnoho nápoja a medu a sú medzi nimi aj takí, čo majú sto veľkých nádob medoviny.“ Najstaršou včelárskou písomnou pamiatkou z čias uhorského štátu, do ktorého bolo Slovensko po rozpade Moravského kniežatstva začlenené, je zakladacia listina kláštora v Hronskom Beňadiku, vydaná kráľom Gejzom I. v roku 1075, v ktorej je napísané: „ … kde daroval som (kláštoru) … včelárov. Týchto povinnosťou bude každoročne dávať XII. džberov medu …“. Tak, ako sa človek snažil uloviť zver alebo chytiť rybu, tak sa pokúšal ukoristiť včely a ich med. Primitívny včelár pozorovaním zistil, že včely sa počas pokročilej jari roja a hľadajú nový príbytok. Aby nové hniezdo ostalo nablízku, vysekal do vhodného vedľajšieho stromu brť (dutinu), ktorú vyrojené včely radi obsadzovali.
Tento spôsob včelárenia, nazývaný ako brtníctvo, má svoje začiatky už v posledných storočiach pred našim letopočtom a vrchol dosiahol v stredoveku. Brtníci sa združovali do spoločenstiev. Na ich čele stál starosta, ktorý zastupoval brtníkov pred vrchnosťou a staral sa o to, aby sa dodržiavali artikuly, ktoré obsahovali ich práva a povinnosti. Nezhody medzi sebou riešili aj pomocou takých dokumentov, akými boli Žilinské rojové právo z roku 1378, či Dolnorakúsky traktát z roku 1678. Časom si včelári preniesli kmene stromov so včelami k domu, tiež začali dlabať z hrubých kmeňov stromov kláty a robiť úle z hrubých dosák. Plietli aj koše zo slamy alebo z prútia. Slovensko, oplývajúce lesmi a lúkami, malo vhodné podmienky na chov včiel a včelárstvo bolo dobrým zdrojom príjmov. Medom a voskom sa platili dane. Chov včiel mal preto veľký hospodársky význam a k tomu aj zodpovedajúce privilégiá. Med bol totiž jediným sladidlom a sviečky sa robili len zo včelieho vosku.
Objavením Ameriky a otvorením morských ciest do východnej Indie sa doviezlo do Európy množstvo cukru. Na zmiernenie následkov vydala Mária Terézia v rokoch 1775 a 1776 včelárske patenty, ktorými štát podporoval rozvoj včelárstva. Panovník Jozef II. v roku 1785 zrušil poddanstvo, Ferdinand V. v roku 1836 zrušil tzv. malú dežmu, do ktorej patrila aj daň zo včiel. Slovenskí včelári sa na ochranu svojich záujmov a šírení osvety začali na miestnej a regionálnej úrovni združovať do spolkov už v 19. storočí. Ako prvá vznikla v Banskej Bystrici Spoločnosť priateľov včelárstva (1810). V rámci hospodárskych a záhradníckych spolkov sa organizovali včelári v Spišskej župe (1841), v Bratislave (1861), v Spišskom Podhradí (1864) i v Kežmarku (1865) a Košiciach (1865) s pôsobnosťou v stolici abovsko-turnianskej, gemerskej, šarišskej, spišskej, zemplínskej, berežskej a borožskej. Spolok včelárov slovenských v Hornom Uhorsku založený kat. farárom Št. Závodníkom v roku 1869 v Pružine, mal vo svojom programe už celoslovenskú pôsobnosť. Uhorská vláda však jeho stanovy neschválila, preto musel zaniknúť, hoci vznikol o 11 rokov skôr ako Orságos Magyar Meheszeti Egyesület (Celoštátna maďarská včelárska organizácia). Lebo šírenie osvety v tomto viacnárodnom štáte sa mohlo konať len prostredníctvom maďarskej reči. Snaha po organizovaní však neustala. Miestny včelársky spolok vznikol v Dvorníkoch nad Nitricou (1871), v Nemeckej Ľupči (1874), v Spišskej Novej Vsi (1875), v Predajnej (1876), v Štítniku (1881) a v Oravskom Podzámku (1882). Včelársky spolok si vytvorili frekventanti na učiteľskom ústave v Spišských Vlachoch (1883), baníci v Banskej Hodruši (1884) a roľníci v Demandiciach (1886) i v Sobranciach (1892). V Prešove založili včelársky spolok (1887), ktorý vydával aj vlastný časopis. V Levoči vznikli dva včelárske spolky, slovenský (1894) a nemecký (1912). Na začiatku 20. storočia založili včelárske spolky aj v Galante (1911), v Dunajskej Strede (1913) a v Bratislave (1914).
Organizovanie včelárov do spolkov má na našom území vyše 150 ročnú tradíciu. Podmienky na organizovanie včelárov v celoslovenskom rozsahu nastali až po vymanení spod maďarskej nadvlády. Prvý pokus urobil ev. farár S. Chorvát, keď 7. 4. 1919 založil celoslovenský spolok v Turčianskych Tepliciach a vydal jedno číslo časopisu Slovenský včelár s výzvou pre včelárov, aby sa prihlásili do spolku. Na utvorenie ústredného včelárskeho spolku bolo však potrebné najprv vytvoriť širokú členskú základňu. Ministerstvo poľnohospodárstva v Prahe vyslalo na Slovensko českých vládnych včelárskych expertov, ktorí od konca apríla 1919 začali pomáhať pri organizovaní včelárskych spolkov. K 1. 8. 1919 bolo založených 44 spolkov. Takáto členská základňa už oprávňovala zvolať I. zakladajúce valné zhromaždenie Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku. Konalo sa 15. 8. 1919 v Redute v Bratislave za prítomnosti delegátov zastupujúcich 27 spolkov, ktorí schválili stanovy a zvolili výbor. Okrem spolkov osvetu šírili aj knihy, noviny a časopisy.
Prvá včelárska kniha vydaná na Slovensku v reči ľudu Krátke naučení o včeličkách, kterak se celoročne s obzvláštním užitkem obsluhovati maji od neznámeho autora vyšla v Skalici v roku 1775. V roku 1792 vyšla v Banskej Bystrici kniha Jána Glosyusa Obsah potrebných naučení a pravidel vedle kterýchž se včely rozšafne a s užitkem opatrovati daji. Národný buditeľ, kat. farár Juraj Fándly, pre povznesenie chudobného pospolitého ľudu napísal knihy Piľní domajší a polňí hospodár vynaučujúci nevedomého pochibujíciho hospodára, 1 – 4 (Trnava 1792), O uhoroch a včelách rozmlúváňí medzi úradskíma a richtárom o včelárskem hospodarstvu (Trnava 1801) a Slovenskí včelár vynaučujíci (Trnava 1802). Slovenskí včelári začali svoje správy a poznatky o včelárení uverejňovať v Slovenských novinách (1849, 1861), mali priestor aj v časopise Obzor (1863 – 1886), ktorý sa zaoberal hospodárstvom, remeslami a domácim životom. V Martine vydával A. M. Čerňanský časopis Včelár a ovocinár (1893 – 1896), v Spišskej Novej vsi M. Pomekáč časopis Praktický včelár (1904 – 1908). Treba oceniť, že Pomekáč vydával časopis v slovenčine v čase najtuhšej maďarizácie, keď všetko čo bolo označené ako slovenské, nebolo na Slovensku povolené. Naši včelári mali k dispozícii len maďarskú literatúru, lebo v slovenčine sa včelárske knihy a časopisy nevydávali.
Zemské ústredie včelárskych spolkov na Slovensku prijalo pri vzniku Československa v roku 1919 ponuku, aby časopis Český včelár, pokiaľ sa na Slovensku pomery neustália, bol spoločným spolkovým časopisom. M. Pomekáč vydával v Spišskej Novej Vsi časopis Včelár na Slovensku (1922 – 1923). Valné zhromaždenie Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku prijalo 15. 8. 1922 v Piešťanoch rozhodnutie vydávať od roku 1923 vlastný spolkový časopis Slovenský včelár. V roku 1953 bol z protislovenských politických dôvodov zrušený, od roku 1957 doteraz vychádza pod názvom Včelár. Podľa vzoru Rakúska a Nemecka aj uhorské ministerstvo orby v roku 1882 ustanovilo zbor vandrovných učiteľov. Boli platení štátom. V zime prednášali včelárstvo na učiteľských ústavoch a od apríla do októbra vykonávali v teréne školenia a kurzy. Z nich len M. Pomekáč prednášal a publikoval aj v slovenčine.
Starosta Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku JUDr. J. Gašperík v roku 1923 žiadal Zemedelskú radu v Bratislave, aby zabezpečila výučbu učiteľov včelárstva. Zo 40 prihlásených povinnú písomnú prácu zaslalo 22 uchádzačov. Z nich skúšky v marci 1924 v Bratislave úspešne absolvovalo 15. Prvý kurz pre 11 kandidátok na učiteľky zužitkovania medu sa konal na Včelárskej paseke v Kráľovej pri Senci v októbri 1936. Slovenské včelárstvo potrebovalo aj výskumnú základňu. Preto bola na jar 1921 zriadená pokusná včelárska farma vo Svaríne. Výskumnú včelársku stanicu v Liptovskom Hrádku uviedli do činnosti v roku 1928. Vedecký výskum sa v nej začal vykonávať v roku 1934 a štatút výskumného ústavu je bol priznaný v roku 1939.
V roku 1926 prišiel JUDr. J. Gašperík s myšlienkou zriadiť pre slovenských včelárov dôstojný spoločenský, kultúrny a vzdelávací stánok. Včelársku paseku v Kráľovej pri Senci začal stavať v marci 1930 M. Pattermann podľa projektov J. Tvarožka. Slávnostné otvorenie sa konalo 15. 8. 1932. Keď po Viedenskej arbitráži v roku 1938 slovenskí včelári o paseku v Kráľovej pri Senci prišli, podujal sa JUDr. Koloman Novacký o vybudovanie náhrady v Prievidzi. V lokalite Cígeľ v roku 1939 postavil novú paseku Púšť. V roku 1961 bola predaná bani Cígeľ. Mládež mohla študovať včelárstvo od roku 1952 na Včelárskej škole v Liptovskom Hrádku, od roku 1966 i na Poľnohospodárskych odborných učilištiach na Myjave, v Želiezovciach a v Starej Ľubovni, od roku 1969 tiež na Strednej poľnohospodárskej škole v Piešťanoch. Včelárstvo sa vyučovalo i na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, od roku 1953 choroby včiel na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach. Radoví včelári sa vzdelávali na Včelárskych ľudových akadémiách.
V rokoch bol 1971 – 1975 vybudovaný na Včelárskej paseke v Kráľovej pri Senci včelársky skanzen, ktorý tvorí vyše 150 exponátov. Tvoria ich včelíny a voľne stojacie úle. V aleji líp sadených na počesť našich a zahraničných významných včelárskych osobností sú rozmiestnené kláty, dlabáky, úle rozličných systémov i reliéfne, figurálne a architektonické úle. Konštrukčné riešenie úľov svedčí o nadaní nášho ľudu, ich vonkajšie vyhotovenie zasa o jeho umeleckom cítení, vychádzajúcom z úcty a lásky ku včelám.
Najvýraznejšie napomáhali napredovaniu slovenského včelárstva Juraj Fándly (1750 – 1811), priekopník slovenskej poľnohospodárskej literatúry, JUDr. Ján Gašperík (1876 – 1949), zakladateľ Zemského ústredia včelárskych spolkov pre Slovensko (1919) a jeho prvý predseda (1919 – 1939), budovateľ včelárskej paseky v Kráľovej pri Senci (1932), JUDr. Koloman Novacký (1897 – 1969), starosta Ústredia včelárskych spolkov pre Slovensko (1939 – 1957), redaktor včelárskeho časopisu (1929 – 1959), budovateľ včelárskej paseky v Prievidzi (1939), zakladateľ včelárskeho výrobného družstva v Prievidzi (1946), Prof. Dr. Doc. Ing. Ján Hejtmánek (1905 – 1978), prvý vedecký pracovník, správca a riaditeľ Výskumného ústavu včelárskeho v Liptovskom Hrádku (1934 – 1974).